18.09. 2010 Davorin XCM Slovak paradise 2010

V sobotu 18. 09. 2010 v bízkosti ATC Podlesok v Hrabušiciach sa uskutočnil záverečný pretek Cyklomaratónskej série, na ktorom sa predstavil aj náš tím v zložení: Greywolf, Vankes, Vanquish a Raduz. Celá zostava štartovala zhodne na 40km trati nazvanej PROFI, čo obnášalo jeden dosť obtiažny okruh s 1100 nastúpanými výškovými metrami( podľa propozícii) v atraktívnej oblasti Slovenský raj - sever. Bikerov, ktorých sa zišlo vcelku dosť (vzhľadom na nie veľmi priaznivé poveternostné podmienky) čakalo okrem náročných stúpaní v kamenitoblatistom teréne aj najväčšie lákadlo alebo symbol tohto podujatia- vodorovné rebríky ponad riečku Veľká Biela Voda Tiesninách.
Umiestnenie VG BIKE TEAMu v kategórii MK-Muži 19-39r. 40km:

8. greywolf ..... 02:30:58

39. Vankes......... 02:57:17

69. Vanquish....... 03:12:41

73. Raduz............ 03:15:29

Je krásne, sivé dopoludnie, teplotka cca 12°C bezmála pol jedenástej-pár minút pred štartom PROFI. Sedím na biku pravou nohou našliapnutý v SPDčku a ľavou podopierajúc sa o vlhkou trávou pokrytú zem. Premýšľam. Kedy naposledy som čakal na štart v čele štartového poľa? Tento rok iba v Stupave! Dnes sa znovu nezdarilo. Počas rozjazdenia mi v zjazde na štart nešťastne vypadla z košíka fľaška a vrchnák sa rozmlátil. Náhle som ostal bez pitiva. Rýchlo na recepciu pre kľúče od chatky a zarobiť druhú fľašu ionťáku. Kľúče odovzdané ale bikeri na štarte už nastúpení. Smutný neveselý sa snažím zboku nejako zaradiť do davu. Predo mnou sa o niečo podobné snažia dievčence z ŠK Pegas. V duchu príjmam rozhodnutie, že odštartujem nie popod ale popri štartovacom reklamnom oblúku aby som ešte viac nestratil. To som aj vykonal. „Neprepáľ ten prvý kopec!“ mrmlem si v duchu. Prvú polku trate poznám ešte z čias neoficiálnych majstrovstiev strednej Európy, ktoré sa tu poriadali, preto mi je jasné aký oriešok práve zdolávam. Za Kláštoriskom je to už riadne potrhané, nemám vôbec šajnu o svojej pozícii. Nesnažím sa za každú cenu šlapať v sedle cez niektoré skalnaté sekcie planiny Glac. Aj pomerne chladné počasie mi hrá vcelku do karát, neznášam, keď sa prehrievam. Dole asfaltkou dávam gél tešiac sa na rebríky. Idem to vcelku vlažne, no napriek tomu dobieham dvoch bikerov. Chvíľu idem za nimi, potom prepnem do obiehaceho režimu aby mi nezavadzali v Tiesninách. Už je to tu! Veľká Biela voda hučí, po cyklokrosársky zosadám z biku, beriem ho do pravej ruky a ľavou si pomáham vyštverať sa na chodník. „Ešteže sme si to tu boli okuknúť s chalanmi“, vôbec nemám probémy s voľbou ideálnej stopy. Vodorovný rebrík svižne cupitám, cyklokrosársky nasadám na bike a po pár metroch opäť cupitám po rebríkoch. Je tu dosť divákov, vnímam povzbudivé pokriky.. Hore na štátnej ceste ešte dorazím gél, zapijem a s chuťou osamotený ukrajujem metre tiahlej lesnej cesty na Hágy. Tesne pred odbočkou do Betlanovskej doliny ma dotiahol dajaký poliak. „Slávu jeho!“ zvoľňujem nech ma obehne. Neznášam, keď mi niekto chrčí za chrbtom. Spočiatku sa velice šponuje v tom blate, ktoré nás tam čakalo ale dlho mu to nevydrží. Nevediac kam z konope( alebo kam z blata?) šup ho zo stopy a ja profesorsky pred neho. Teda, čo to tu bolo za bodrel som nezažil od čias Horala 2008! V jednej kaluži som zapadol po náboje!! Mal som čo robiť aby som z nej bike vydoloval. Ako naberáme výšku blato sa postupne vytráca. Zasa nie som sám, skupinka troch borcov sa na mňa dotiahla, tak zaujímam miesto na jej konci a spoločne napredujeme ďalej. Je treba podotknúť, že sa riadne vyčasilo a zároveň oteplilo. Turbo mi začalo prehrievať, robí mi problém udržať sa v skupinke. Ani nie sme v lese hoc sa to tu volá Štiavnický les, ale skôr v takej rúbani a slniečko pečie a Dušančekovi sa to vôbec nelúbi. Zato v zjazdíkoch sa hravo dotiahne na starých známych. Opäť výživné stúpanie, nesedí mi absolútne takýto pomalý kopec, vyvretá voda v chladiči, preraďujem na ľahší.. „Čo to?“ po pár obrátkach sa retiazka rozhodla, že nebude poslúchať, nuž zosadám a tlačím. Cez zarosené sklíčka na okuliaroch monitorujem dianie vôkol mňa. „Ušli mi parťáci“, zisťujem sklamane. Zbrane však neskladám, predsa bude zjazd. Že to bude vláčenie biku dole potokom som netušil:D Na asfaltke pri ranči ich mám pred sebou už len pár desiatok metrov. V krátkom príkrom a technickom zjazdíku idem na istotu, zvlášť keď sa mi tam motá chlapec z dlhej, obieham ho radšej až na lúke. Posledný krátky strmý kopček poza kemp dávam strojovo bez tlačenia, na asfaltke pred cieľom doťahujem borca z „mojej skupinky“ , ktorý ma zaregistruje až v spomaľovacom retardéri na cieľovej lúčke, kde ho nemilosrdne prešpurtujem. Tak! Aspoň som si napravil chuť z prehratého špurtu na tohtoročnom Greenbiku v Bratislave.

-preceda-

Výsledková listina TU