Cyklomaratón Medzihorím 2011 očami (akože) fotografa..

(..alebo taký trocha iný report.)

Je krásne slnečné dopoludnie niečo pred desiatou. Dupem si na svojom džítíčku pohodové ale nie pomalé tempo do Veľkých Bielic na letisko z neďalekých Veľkých Uheriec, kde som spolu so svojimi blízkymi víkendoval. „Hm počasíčko im vyšlo, uvidíme čo ďalšie ešte“, mrmlem si za jazdy v duchu. Myslel som tým pochopiteľne naše želiezka v ohni, ktoré sa už spolu s ostatkom osadenstva blízkemu našemu klubu nachádzali v dejisku dnešného podujatia. Mňa sa pretek netýka, zadal som si úlohu pasívneho pozorovateľa a zároveň (akože)fotografa. Som na mieste! V mravenisku bikerov nachádzam našu bandu, chalani sa idú rozjazdievať, beriem prístroj na fotenie a idem s nimi. Nádhera! Žiaden štarťák ma nesužuje, ukrutná pohoda- to je ono! Neodpustím si pár podpichovačných slov na adresu našich dnešných aktérov Michala a Radka. Ako najskúsenejší ich vierohodne ubezpečujem, že to dnes budú mať dosť ťažké. Sme v Brodzanoch, odchádzajúc od nich sa s nimi lúčim s prianím dobre odjazdeného preteku. Ďalej idem sám, predsa len nech si chalani nájdu včas vhodné fleky na štarte. Smerujem do prvého kopca na trati, ktorým je stúpanie do sedla Plešovica. Zaujal som pozíciu v najtechnickejšom úseku a čakám. Čochvíľa počujem hluk motorky. Sú tu! Pelotón sa blíži, začínam cvakať. Sem tam zaregistrujem „známe tváre“ z mojich športových zápolení, priznávam trocha to so mnou cuká, že nie som medzi nimi a nemôžeme sa vzájomne športovo potýrať „Poď ,pooooď ! Jedu, jedu!“, povzbudzujem Michala. Čakal som ho trošku viac vpredu, asi sa šetrí na rozhodujúce momenty. Aj Radko je už tu. „Pome Rado, zabeeeer!!“ kričím na neho jak správny harcovník. Bikerský had nemá konca, niektorí tu už padajú, nedarí sa im udržať rovnováhu, iní umne zosadajú dobrovoľne a tlačia poklusom. Správne! Takto sa to má riešiť, keď je zápcha. Prešli už všetci, cesta voľná. Dostal som hlad, letím naspäť do dejiska- letiska Tu už prebiehajú prípravy na štart 25ky. „Hádam stihnem dačo pofotiť aj tu!“ Ešte s plnými ústami ozlomkrky špurtujem na hrádzu, do štartu sú asi tri minútky. Rýchlo dáky flek s násvitom, von foťák a už idú!! Cvakám, cvakám- hotovo, balím inštrumenty, našľapujem tretry a uháňam k pomníkom na serpentínach. Nemám ešte ujasnené, či budem striehnúť tam alebo na stožiaroch. Nachádzam na problematickom mieste regulovčíka, zisťujem koľkí borci už prešli a zverujem mu svoj bike so slovami, že vybehnem kúsok posliediť na serpentíny. Tam stretám fotiacu dievčinu, ktorú okamžite kormidlujem do najexponovanejšej serpentíny so slovami: „Tu foť! Tuná je to najzaujímavejšie.“ S úsmevom mi prikyvuje a ja bežím naspäť k svojmu biku. Po ceste sa mi podarí niekoho cvaknúť. Rozhodol som sa bočnou cestičkou od salaša vybehnúť na trať,odtiaľ

je to kúsok na stožiare. Uf! Minulý rok sme to šli s Diankou pešo, teraz to dupem na bicykli ako zmyslov zbavený. Mám obavy aby som neprepásol prejazd našich. Niečo nevládzem utiahnúť, tak tlačím. Dopotený som jak „ taký džezmen o polnoci na STV2“ Teraz opatrne, som v protismere jazdy preteku. Našťastie včas sa stíham uhýbať do kriakov zápoliacim bikerom. Úplne na stožiare nejdem. Ostávam kúsok pod nimi, celkom pekné miestečko v lese. Bikeri sa hrnú jeden po druhom, aj piaty cez deviateho aj rýchlejší cez pomalšieho. Miestami počuť nervózne „zľavaaaa!“ alebo „zpravaaa!“ V duchu sa chichúňam, sám podobne nervózne kričím na pomalších, keď pretekám. Dnes si to ale užívam úplne z iného uhla. Bác! Radko prefrčí okolo mňa, neveriacky krútim hlavou. „Kde je Michal? Čo som ho nestihol?“ Som mimo, nechce sa mi veriť, že by som ho nestihol. Balím foťák a samozrejme vtedy Michal presviští okolo. Ešte som stihol zakričať niečo na povzbudenie. Chvatom nasadzujem prilbu a rýchlo, rýchlo dole za ním. Mám úmysel ho stihnúť(a možno aj Radka) pri Záhradkách, v poslednom stúpaní na trati. Odbočujem na cestičku, ktorou som sa plahočil hore a zjazdujem k salašu. Pískanie mojich predných „véčiek“ sa rozlieha borovicovo-listnatým porastom. Od salaša treba vyšľapať krátky strmák, prejsť „tunelom“ v kriakoch a som na mieste. Za malý moment sa blíži Radko. Krikom povzbudzujem a zároveň ohlasujem svoju prítomnosť. A samozrejme fotím. Za jazdy oznamujem, že Michal je kúsok za ním. Je prekvapený! „A už ho vidím! Vidím Michala!“ ziapem ešte na vzdiaľujúceho sa Radka. Heh aké dejavu z nedávnej časovky Michal si pýta pitie. „Nemám už ani ja“, oznamujem zahanbene. Dychčiac mi odôvodňuje svoju pozíciu, chytil kdesi na kameňoch šlusdefekt. Stratil fľašu s vodou, ide nasucho. Ale bojuje ďalej. Ja si teraz už v kľude balím svoje inštrumenty a cez mesto sa presúvam do cieľa na letisko. Chalani už odpočívajú v cieli, podávam im ruky a gratulujem k zvládnutiu pretekov. Spoločne potom pri kofolke a pivku debatujeme o prežitých momentoch dneška. K organizačnému zvládnutiu pretekov sa ja vyjadrovať veľmi nechcem, pretože som nebol účastníkom- pretekárom (tento ani minulý rok), ale po zlepšení v minulom ročníku sa domnievam, že tento rozhodne nebol horší. Objektívnejšie hodnotenie prenechávam našim chalanom.                  -preceda-                            Fotogaléria

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

© bikeri.sk & Hag 2008-13 Powered by Free Website Templates