ŠKODA Maratón Maríkovskou dolinou 2015 – Pešia turistika a jednomužné cestičky

16. mája 2015 sa konal, ak dobre počítam, 6. ročník podujatia v Maríkovskej doline. Pre náš klub sa jednalo viacmenej o oficiálnu, hoci poskromnú premiéru na týchto pretekoch. Schválne píšem „viacmenej“, pretože v minulosti sa tu už objavil jeden náš zástupca- Vanquish alias Mirec. Tento rok som si ja s Radom povedal, že by nebolo odveci(ak konštelácia hviezd dovolí) absolvovať, a podľa možností aj odpretekať ŠKODA BIKE OPEN TOUR 2015. Aj z tohto dôvodu sme sa museli ocitnúť v spomínanom dátume na štarte. Rado, čoby klubový poberač bodov (nejakých 1077 bodov stihol ukradnúť potajomky vo Svätom Jure)strašil na 64km trati s udávaným prevýšením 1520 metrov. Ja, lenivý a čoraz fajnovejší baleťák som sa uskromnil s traťou 40km s udávaným prevýšením 920 metrov. Ako neskôr v jednom nemenovanom fóre vysvitlo, prevýšenie bolo o pár desiatok metrov vyššie. Je treba podotknúť, že našej viacmenej oficálnej premiére na týchto pretekoch predchádzal pomerne komplikovaný manéver, začínajúci mojim piatkovým odchodom zo zamestnania, započatím spoločnej cesty autom s Radom z BA cez PB, Udiču až do Prosného, pokračujúc improvizovaným hľadaním miesta prenocovania pre jeden stan a jeden osobný automobil, ďalej následného zúrivého nočného opekania vo vlhkom teréne pri Maríkovskom potoku (a ako sa pri hľadaní čo možno najsuchšieho dreva do ohňa ukázalo, cca 10 metrov od trate a cca 300 metrov od centra preteku) a končiac sotva 5 hodinovým polospánkom v stane za divných zvukov tunajšej zveriny. Fakt, že Rado ma v stane nabádal ešte na šachovú partiu radšej nebudem rozoberať. Patrilo by sa niečo poznamenať aj k samotným pretekom, nuž skúsim. Centrum podujatia tvoril veľkokapacitný párty stan na lúke medzi obcami Udiča a Prosné, naokolo kopec stánkov, bíčflegov, lúka luxusne vypáskovaná, koridory, oblúky, Toitoi-ky, nafukovací hrad aj šmýkačka, pripomínalo mi to Stupavu. Prezentácia, som zvyknutý na hladký priebeh, bolo mi učinené zadosť. Pozdrav a krátka debata s Romanom-DJ patria k tradičným predštartovým rituálom. Trať, hoci bola ospevovaná a mal som približnú predstavu, čo ma čaká, s výnimkou parádne lepivého blata, mi absolútne nesadla. Už v prvom kopci po lúke nad Klieštinou som šípil, že dnes to nebude dobré z mojej strany, ďalšia pasáž v listnatom lese po rozbahnenej lesnej ceste mi to len potvrdila. Môj stroj sa viac podobal na marketingovo popularizovaný ,,fatbike“, než na seriózny závoďák. Čisto nové tretry sa razom zmenili na hnedé a ťažké mokasíny. V jednomužnej cestičke nad priehradou, čiže v pasáži, kde som mohol nahnať nejaké minútky k dobru ma brzdil tuším štvorčlenný vláčik, v čele ktorého kraľovala známa bikerka zo Sv. Jura. Vláčiky mám ináč rád, lež tie naozajstné! Stojka z Nimnice bola jedno veľké utrpenie, kde som s hrôzou pozoroval, že ma dokáže predbehnúť aj biker z omnoho ťažšej váhovej kategórie s obrovským monitorom na predstavci. Ďalej v lese to bola znovu obohraná pesnička- pešia turistika v blate, dokonca aj po rovine. Prvý svetlejší moment som zachytil až v parádnom singli dolukopcom kdesi nad Vieskou, kde som pred seba v samom začiatku pustil borca z BradloBiku a v závese sa pustil za ním, pričom mi poslúžil ako štít robiaci špinavú prácu (rozumej okrikovanie pomalších, utváranie pozícii na predbiehanie atď.) Na asfaltke do Ihrišťa sa dalo aj oddýchnuť, lenže čo z toho, za dedinkou sa asfalt mení na lesnú cestu a zároveň dvíha do neprijateľného sklonu, nuž zasa sa hrám na turistu ako ešte zopárkrát potom. Druhýkrát ma dnešný deň bavil až v záverečnom exportnom zjazde k Udiči, ktorý som zakončil dostihnutím a nemilosrdným obehnutím ,,mojej“ skupinky a čuduj sa svete aj Rada, ktorý zrejme nešiel doraz, ale rozumný tréning. V cieli mi namerali čas 2:33:40 a priemerku 15,62km/h, čo na pešiu turistiku je celkom fajn, no na bicyklový pretek dosť slabota.

           -precceda-  

           fotogaléria